Pre neznalejších - o čom je euroval (a žiadny politik to neprizná) a prečo ho vnucujú všetkým krajinám eurozóny
Veľké problémy začínajú malými a bezvýznamnými udalosťami ...
Pretože to má byť príspevok pre obyčajného človeka, ktorý nerozumie odborným výrazom (používaným v politike zámerne, aby nevedel o podstate veci a nevedel ju analyzovať), takže použijem jednoduchý príklad, ako do krízy fungoval finančný systém.
Krajiny a ich finančné potreby
Štát má obvykle príjmy z daní, prípadne majetku, ktorý spravuje, pokiaľ ho spravuje zodpovedne, a samozrejme aj rôznych druhov poplatkov. (Slovensko má dvadsať rokov príjmy hlavne z výpredaja štátneho majetku) Pokiaľ príjmy štátu klesnú pod hranicu výdavkov, nejaký čas sa obvykle pracuje so stratou (napríklad odkladaním rôznych platieb), potom sa siahne po pôžičkách. Za tie ručí štát obvykle dlhopismi. Výška pôžičky a súvisiaceho úroku, ako aj to, či bude poskytnutá, závisí od hodnotenia krajiny.
Prvý kameň úrazu - ratingové agentúry
Hodnotenie krajiny je obvykle závislé na tom, o aký štát sa jedná, aký má majetok, samozrejme posudzuje sa množstvo postranných kritérií, napríklad aj také veci, ako členstvo v medzinárodných organizáciách či celkovo medzinárodné vzťahy. Iste, oficiálne to nikto neprizná, ale je to tak. Kameňom úrazu je skutočnosť, že ratingové agentúry sú všetkým možným, len nie nezávislými inštitúciami. Navyše, a to je ďalší problém, za svoje hodnotenia nenesú žiadnu zodpovednosť, a to bez ohľadu na následky. V podstate je to niečo podobné, ako keby sa banka išla pri úvere informovať o žiadateľovi k jeho susedom, pričom jeho poskytnutie bude závislé na tom, aké majú vzťahy. Je to kritérium (hodnotenie agentúr), ktoré nemá žiadny reálny vplyv na splácanie pôžičky.
Krajina prešla, úver sa schválil a poskytol
Navonok šťastná udalosť, lebo nikto nevidí do podstaty. A tak napríklad nemusí ani vedieť to, že pôžička bola síce poskytnutá, ale jej časť (prípadne aj celá) je viazaná určitými podmienkami. Ruka ruku myje. A tak musí krajina namiesto pokrytia dlhov napríklad nakúpiť nepotrebné veci, či služby. Výsledkom je, že strata sa nevykryje v plnej výške, ale len čiastočne. Potom ubehne nejaký čas, a krajina opäť potrebuje financie, pretože nevládze splácať dlh a tak prichádza ďalšia žiadosť o pôžičku. A kolotoč sa opakuje. Pôžičky pribúdajú, dlhopisy tiež. Len nikto nevidí, že tie dlhopisy začínajú byť - akosi nekryté. Či skôr, kompetentní to vidia, ale mlčia, lebo je to pre obe strany výhodné. Zatiaľ ... Vláda vládne, banky zdanlivo zarábajú, ale v skutočnosti niekde pod povrchom tikajú hodiny. Ratingové agentúry držia hodnotenie krajiny na primeranej úrovni, čo jej umožňuje získavať ďalšie zdroje pôžičiek. Nikto nevidí, že po desiatich-dvadsiatich rokoch je krajina obrovsky zadĺžená, nespláca už nič, dokonca ani úroky. Politici a bankári mlčia. Prví preto, aby sa udržali pri moci, druhým to vyhovuje. Aj obyvatelia sú spokojní, majú dobré platy, sociálny systém, nič im nechýba.
Bod zlomu - kríza
Každý špás niečo stojí. A tak jedného dňa zistia finančné inštitúcie, že systém sa začína rútiť k zemi. Nemajú krytie ani pre vlastné potreby, inflácia rastie, a dlžníci neustále naťahujú ruku. Lenže, aj finančná inštitúcia má svoje výdavky, ktoré musí vykrývať. Peniaze sa míňajú, minimum prichádza späť, lebo väčšina aktív banky je v pohľadávkach, ktoré nemajú hodnotu fajky dymu. Neraz má banka oveľa väčšie investície, než to pripúšťajú pravidlá, a to len preto, že je to v rámci určitých vzťahov. A tak dochádza k nevyhnutnému - banka prestáva byť schopná svojej činnosti a jej klientom hrozí strata vkladov. A tak ostáva posledná šanca, ako vývoj obrátiť - využiť politické styky, však nám dlhujú krajiny. Krajiny, ktoré vlastne už dávno nič nemajú.
O čom je vlastne euroval ?
V normálnom systéme by došlo ku krachu banky. Tento však normálny nie je - je úzko prepojený s politikou, a nikto z jej aktérov netúži po strate kariéry, alebo dokonca dlhoročnom väzení, ak by sa prišlo na pôvod všetkých machinácií, ktoré stoja za problémom. A tak sa začína tlačiť na politikov, aby situáciu riešili.
V prípade Slovenska došlo k razantnému zníženiu výdavkov vo všetkých oblastiach, využili sa aj prostriedky zo sociálnych fondov, niekoľko bánk skrachovalo a ostatné prežili. V zásade by sme tento postup mohli označiť ako správny. Keďže zlyhal štát ako dozor, odskákali sme si to všetci. Napríklad aj špekulatívnou dôchodkovou reformou, ktorá má v podstate zakryť len to, že štát nemá na vyplácanie dôchodkov. K potrestaniu skutočných vinníkov nikdy nedošlo a ani nedôjde.
Avšak - viete si reálne predstaviť podobný postup a toleranciu v Nemecku či Francúzsku ? Nie, je to nereálne a to práve pre vinníkov. Tí vedia veľmi dobre, že by im niečo podobné neprešlo. A neskončilo by to rozhodne sklonením hlavy a konštatovaním - nejako bolo, nejako bude. Končili by kariéry, padali by tresty, národ by bol v uliciach, teda dialo by sa všetko, na čo Slováci nenašli odvahu.
A o tomto je euroval - zachrániť vplyvné osoby národnej i európskej politiky pre následkami ich vlastnej nezodpovednosti. Nie je to o ľuďoch, nie je to o štátoch. Ani cent z eurovalu neskončí v zadĺžených krajinách - všetko skončí v bankách, ktoré na svojej špekulácii a nezodpovednosti dobre zarobia. Politické elity si zachránia kariéry. A o to predsa ide. Preto tá búrka nevôle voči Slovensku, keď R. Sulík zablokoval schválenie eurovalu. Nešlo o obavy z osudu zadĺžených krajín - tento scenár už poznajú všetci a končí ich bankrotom.
Išlo, ide a vždy pôjde o záchranu ľudí, ktorí tento stav spôsobili a nechcú niesť zodpovednosť.