Aká je pravda o únii a eurozóne ?

Dejiny nás učia, že v každej dobe sa objavil niekto, kto sa snažil o vybudovanie impéria. Nikomu sa to nepodarilo, a ak aj áno, tak žiadne impérium neprežilo. Niektoré sa rozložili následkami vnútorných nepokojov, iné pod tlakom nájazdníkov, ďalšie zničila úroveň, ktorú dosiahli. Je to vlastne jedno, výsledok bol vždy rovnaký - pád a chaos.

Únia a eurozóna, hlavne správanie predstaviteľov Nemecka a Francúzska, začínajú pripomínať snahu o vytvorenie impéria, po ktorom tak túžili mnohí v dávnych dobách - Alexander Veľký, Džingischán, Rímska ríša, faraóni starovekého Egypta, či Napoleon, Hitler, Stalin ... a tak by sme mohli pokračovať. Neustále sme manipulovaní rečami o nenahraditeľnosti eurospolku a jeho dôležitosti pri udržaní mierovej situácie v Európe. Ako totiž nejeden politik dnes prehlasuje, hlavným cieľom únie a jej predchodcov bolo udržanie rovnováhy, a zabránenie vzniku rôznych konfliktov.

Znie to pekne, avšak, sotva sa dá tomu veriť. Hoci navonok všetko pôsobí ako relatívne harmonický celok, skutočnosť začína smrdieť po zdvihnutí pokrievky na spoločnom hrnci. Môžeme počúvať donekonečna chválospevy na zdroje z eurofondov, ale len do chvíle, pokiaľ si neuvedomíme, že to nápadne pripomína lízatko, podarované zlodejom, ktorý predtým vykradol váš byt a vyčistil všetky bankové účty. Stačí si pozorne všímať správanie predstaviteľov silných krajín.

Vážia si svojho partnera, ale len do chvíle, pokiaľ plne rešpektuje ich záujmy a požiadavky. Ak tomu tak nie je, okamžite prichádzajú rôzne varovania, politický nátlak, demarše, mediálna kampaň a podobne. Ktokoľvek sa vzoprie, stáva sa automaticky vyvrheľom na ich listine. Slovensko má poslednú podobnú skúsenosť s hlasovaním v otázke eurovalu, a následným honom na čarodejnice okolo vzpurného koaličného partnera. Podobnú skúsenosť má v týchto dňoch aj Veľká Británia, aj keď tu sa obmedzuje nátlak na rôzne úvahy. Predsa len, je to štát, s ktorým si nedovolia byť na nože ani Nemci, či Francúzi. A tak sa len jemne, na salónnej úrovni, kritizuje a naznačuje.

Únia dnešných dní pripomína niečo, čo sme pred dvadsiatimi rokmi odmietli - východné impérium pod vedením Sovietskeho zväzu. Spolok, kde najsilnejší rozhodoval a ostatní sa slepo prispôsobovali. Je paradoxné, že najviac ju ospevujú tí, ktorí kedysi vykrikovali - preč so ZSSR ... a iné heslá. Nemusíme sa však tomu diviť, väčšina z nich by sa v dnešnej dobe mala začať skladať V. Mečiarovi na pomník za to, že za jeho pontifikátu v rezorte vnútra sa podivne stratila väčšina rôznych spisov. Možno by sme sa nestačili diviť, koľko skladateľov budovateľských básní sa transformovalo zahodením straníckej knižky v novembrových dňoch na disidentov.

Aj preto by sme sa mali zamyslieť nad tým, čo vlastne chceme pre svoje deti v budúcnosti - samostatnosť a právo rozhodovať o vlastnej budúcnosti, alebo len osud poskokov pre silnejších. Prestaňme veriť na manipulačné reči, že únia je jediná cesta a pozrime sa na to, kto sa nimi oháňa. Nie sú to náhodou ľudia, ktorí ešte nedávno tvrdili - so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak ? Nezabúdajme, že miesta asistentov na katedrách vysokých škôl, či v rôznych sekciách akadémie vied sa nerozdávali v socialistickej ére len tak, na požiadanie. Vieme veľmi dobre, kto a ako sa na tieto posty mohol dostať. A poznáme aj predpoklady, ktoré musel spĺňať. Prisluhovač ostane prisluhovačom v každej ére, a pre našich sa len zmenil pán a jeho erb, nič viac.

Nepotrebujeme ani úniu, ani euro. Potrebujeme hlavne ľudí, ktorí dokážu viesť a spravovať štát k prospechu jeho obyvateľov, a vždy a všade budú klásť ich záujmy na prvé miesto. Potom sa môžeme pohnúť k lepšiemu životu. A čím skôr si to uvedomíme, tým menej škôd budeme platiť za iných.