Aké riešenie by pomohlo v súčasnosti ?

Zrejme to najhoršie - rozpad eurozóny a pád eura

Pri pohľade na žonglovanie s pravidlami a rôzne zvrátené nápady - napríklad utajenie ratingov dlžníkov - by pád eura bol zrejme najjednoduchším, hoci na istú dobu najhorším riešením. Skúsme sa zamyslieť nad celou krízou a postojom krajín k nej.

Vieme, že hlavnou ideou Nemecka a Francúzska je záchrana bánk, ktoré majú množstvo bezcenných dlhopisov zadĺžených krajín. Oficiálnou verziou je, že za ich problémy môže nielen nákup dlhopisov, ale aj postoj ECB, ktorá tieto dlhopisy označovala ako bezpečné. Podobne sa chovali aj ratingové agentúry, ktoré často menili hodnotenia krajín podľa politickej situácie, než ekonomickej. V podstate by sa dalo povedať - podľa toho, akú vládu ste si zvolili a s kým ste sa kamarátili, sa odvíjala dôveryhodnosť krajiny. A dnešný stav je logickým vyústením chorého prístupu.

Pri pohľade na to, ktoré krajiny plnia podmienky Maastrichtu v otázke zadĺženia, by sa eurozóna musela redukovať na Fínsko, Luxembursko a Estónsko. Teoreticky by do nej mohli patriť aj Dánsko a Švédsko, ktoré euro nemajú. A to je všetko. Ostatné krajiny kritériá v oblasti zadĺženia neplnia. V prípade Talianska, Španielska, Grécka  a Portugalska je navyše isté, že tieto kritériá ani plniť nebudú, aspoň nie v najbližšom desaťročí. Nemecko, Francúzsko by ich mohli plniť, ak prestanú byť dojnými kravami celej únie, čo by prakticky muselo znamenať pád systému eurofondov a zmenu prispievania do spoločnej kasy. Ostatné krajiny ? Nad tými by visel veľký otáznik. Možno áno, možno nie. Slovensko ? V žiadnom prípade. Jeho približovanie k naplneniu kritérií bolo zatiaľ v každom prípade dosiahnuté len žmýkaním suchej handry (lepšie prirovnanie som nenašiel), a je len otázkou času, kedy narazíme na dno a naplno sa prejavia následky nezodpovednej politiky v rokoch 1990 - 2006. Vtedy došlo k masívnej likvidácii a výpredaju všetkého, čo na Slovensku malo hodnotu a mohlo prinášať príjmy do štátnej pokladne. A zadĺženie bude rásť astronomicky.

Následky pádu eura

Nemusíme sa zaoberať inými krajinami, postačí Slovensko. Nasledovali by miliardové výdavky na návrat k pôvodnej mene (v tom prípade by som navrhoval, aby to nebola koruna), ktoré by boli spojené aj s odchodmi tzv. investorov (ich príchod bol zatiaľ v každom prípade skôr politickým obchodom), poklesom životnej úrovne (aj keď väčšina obyvateľstva by asi nestratila nič, lebo na dne je už dlhodobo), návratom výmenného systému mien (opäť politicky riadeným, čo by znamenalo platenie nereálneho kurzu mien - napríklad bezcenného amerického dolára) a samozrejme aj rast nezamestnanosti. Na kolená by zrejme padol aj dôchodkový či zdravotnícky systém.

V politickom systéme by dochádzalo k rýchlej výmene vlád (zrejme na taliansky spôsob - čo rok, to iná vláda), a celý vývoj by mal za následok aj občianske nepokoje. Myslím si, že tie prídu aj tak, hoci možno neskôr. Dá sa totiž povedať, že napríklad za podporu eurovalu sú len politické strany, a ich pochlebovači, prípadne ľudia, ktorí ešte stále veria, že holub, sediaci na streche mrakodrapu, skončí nakoniec v ich tanieri.

Ktorá cesta je lepšia, alebo riešenie tejto situácie ?

Ak sa pozrieme na vyjadrenie uznávaných ekonómov, skoro všetci priznávajú dva fakty - Grécko skrachuje bez ohľadu na pomoc, ktorá prichádza, hoci nikdy neplnilo a nebude plniť svoje záväzky. Pomoc totiž nekončí v Grécku, ale u veriteľov, takže prínos pre krajinu je nulový, navyše sa ráta s odpisom gréckeho dlhu, ktorý bude presahovať zrejme polovicu celého záväzku. Z toho vyplýva, že grécka pomoc nie je pre Grécko. Ak však dôjde k problémom v Taliansku či Španielsku, čo ekonómovia očakávajú, neexistujú zdroje, ktoré by situáciu vyriešili. Nepomôže žiadny euroval, nepomôže nič.

A tak vlastne nemáme na výber. Slovenskou cestou by mohla byť príprava na to, čo nevyhnutne príde. Namiesto fackovania ústavných článkov v prospech politických mŕtvol zmeniť celý systém vládnutia. Zmeniť systém tak, aby nemohlo dôjsť k situácii, keď ekonomiku a hospodárstvo riadia ľudia, ktorí nemajú žiadne skúsenosti z praxe, ani výsledky. Znamená to vytvorenie dočasnej vlády, ktorá bude zložená výhradne z odborníkov a jej cieľom by bolo -

- obnovenie národného hospodárstva, teda plná podpora budovania domácich spoločností, ktoré obnovia výrobu v priemysle, či už textilnom, obuvníckom, železiarskom, alebo strojárskom. V týchto odvetviach máme ešte stále dostatok odborníkov, alebo ich vieme postupne vyškoliť. Navyše by to bolo prínosom pre celú krajinu, pretože by sa podporovali výhradne domáce spoločnosti. (čo je, mimochodom, zvykom vo všetkých krajinách, len naši politici to akosi nevidia)

- obnova poľnohospodárstva, pretože to poskytovalo a poskytuje pracovné príležitosti aj pre skupiny obyvateľstva s nižším vzdelaním (a tie  budú stále, na tom nič nezmeníme)

- zmena politického systému, ktorý by zakazoval akýkoľvek predaj štátneho majetku, a zakotvoval by právnu i morálnu zodpovednosť politika za jeho prosperitu. Ak totiž platí téza tzv. pravice, že majetok je schopný prosperity, ak bude v súkromných rukách, je logické tvrdenie, že bude prosperovať aj vtedy, ak patrí štátu - len treba vymeniť ľudí, ktorým bol zverený

- zmena politického systému v otázkach riadenia štátu na systém, ktorý by obmedzil pôsobenie osôb vo verejných funkciách na určitú dobu (z manažérskeho prostredia a skúseností je overenou dobou max. 5 rokov), pričom by sa vylúčil aj tzv. Putinov efekt - návrat po určitej dobe. Politické strany by to donútilo k hľadaniu expertov, navyše by sa aj zvyšovala kvalita zákonov. (proste, viac hláv, viac rozumu)

- v otázke štátnych spoločností by bola umožnená účasť súkromného kapitálu, ale s obmedzením na max. 40% podiel, zostatok by trvale ostával v majetku štátu a pod jeho kontrolou. Zo zákona by bolo zakázané akýmkoľvek spôsobom meniť výšku štátneho podielu, vrátane navyšovania majetku spoločnosti. Pokiaľ by došlo k navyšovaniu majetku spoločnosti, tak jedine v prípade, že by aj štát disponoval možnosťami navýšenia vlastného podielu a teda udržaním kontroly nad 60% celkového imania.

Výsledkom zmien by mala byť obnova príjmov do štátneho rozpočtu (ktorých sa pravicové vlády v rokoch 1998 - 2006 tak veľkoryso vzdali), postupný pokles nezamestnanosti, a naopak rast sebestačnosti v niektorých oblastiach, teda vývoj, ktorého sa vyspelá Európa tak obáva. Napokon, najlepšie to dokázalo hlasovanie v otázke eurovalu.

A časom objavíme aj čaro nespochybniteľného faktu - politik, ktorý sa vzdáva kontroly nad štátom, či jeho správou, je - hlúpy, alebo skorumpovaný.

Nie, nenamýšľajme si - nie je otázkou dneška, či euro a eurozóna padnú, ale otázkou je - kedy padnú ? A Slovensko sa môže na to pripraviť, alebo padnúť na kolená s nimi. Pričom sa môžeme slobodne rozhodnúť, aké následky bude mať tento pád - či to bude pokračovanie v obnove s dočasnou ťažkou krízou, alebo niečo na spôsob Grécka - manifestácie, úplné ochromenie verejného života, prudký rast biedy a sociálne nepokoje, ktoré môžu nakoniec vyvrcholiť v násilnostiach, či rabovaní. Bez ohľadu na tvrdenia politikov by sme si mali uvedomiť jedno - najvyšším zákonom je zákon prežitia. A vtedy idú do úzadia všetky zákony. Len dúfam, že sa nechceme o tom presvedčiť na vlastnej koži.